Čo je hlavná motivácia pre vstup a zotrvanie v nejakom zamestnaní? Tradičné ekonomické teórie a modely sa prevažne zameriavajú na finančnú odmenu, ktorú často uvádzajú ako hlavnú a jedinú motiváciu zamestnanca bez ohľadu na oblasť, v ktorej pracuje. Behaviorálna ekonómia však ukazuje, že pri snahe popísať skutočné správanie ľudí býva takéto vnímanie často limitujúce, nakoľko nezohľadňuje iné faktory ovplyvňujúce výber povolania, či pracovný výkon. Efekt iných ako finančných motivácií sa prejavuje predovšetkým v zdravotníctve.

Niekoľko štúdii už poukázalo na to, že len samotné zvyšovanie platov nielen, že nezlepšilo výkon veľkej časti zdravotníkov, ale naopak, ich to demotivovalo a zhoršilo kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti (Galizzi a spol., 2015; Siciliani a spol., 2009; Heider & Mang, 2020). Ako hlavné dôvody sa pritom uvádza existencia iných faktorov, ovplyvňujúcich výkon a spokojnosť zdravotníkov spolu s finančným ohodnotením.

Jedna z iných ako finančných motivácií je altruizmus, ktorý môžeme definovať ako ochotu konať nesebecky či nezištne pre dobro iných (Jacobsen a spol., 2011). Zo psychologických a behaviorálno-ekonomických poznatkov vieme, že altruizmus zohráva pre veľa ľudí nemalú rolu v tom, akú prácu či povolanie si vyberú (Besley & Ghatak, 2005; Galizzi et al., 2015; Serra et al., 2011). Hlavne pri ľuďoch so silným sklonom k altruizmu je možnosť konať v prospech druhých dôležitým faktorom pri výbere povolania v oblasti zdravotníctva, ako aj v kvalite poskytovanej zdravotnej starostlivosti (Tichem, 2014; Kacker a spol., 2021).

Napriek tomu, že altruizmus je komplexný fenomén, v behaviorálnej ekonómii existuje niekoľko metód, akými sa dá približne zmerať. Jedna z takýchto metód je tzv. diktátorská hra (dictator game). V nej dostane účastník istý finančný obnos, ktorý si môže buď celý nechať alebo venovať časť z neho, či celú čiastku druhej osobe či organizácii (Andreoni a spol., 2010). Základným predpokladom je, že ľudia so silnejšími sklonmi k altruizmu budú mať tendenciu darovať vyššiu čiastku peňazí ako ľudia so slabšími sklonmi k altruizmu. Takto meraný altruizmus môžeme označiť za experimentálny, či empirický, keďže je meraný pomocou experimentu a nie je v ňom veľa priestoru na subjektívny odhad toho, ako veľmi je človek altruistický.

Empirický (experimentálny) altruizmus bol takisto predmetom výskumnej štúdie kolektívu autorov pozostávajúceho z našej kolegyne Martiny Fehérovej, Jany Péliovej, Maroša Servátku, Stephanie Heger a Roberta Slonina. Výskumníci v štúdiu sledovali faktory vplývajúce na dobročinné prispievanie charitatívnym organizáciám. Záverom štúdie bolo zistenie, že možnosť vybrať si koľkým charitám človek pomôže, zvyšuje frekvenciu ako aj motiváciu sa správať prosociálne, avšak nevplýva na veľkosť príspevku. Rovnako ani počet prijímateľov, ktorým sa pomôže, neovplyvňuje frekvenciu prispievania. Výsledky štúdie budú použité v rámci projektu Behaviorálneho registra pre NTS SR, ktorého cieľom má byť zlepšenie darcovstva krvi. Štúdiu si môžete prečítať na tomto odkaze.

Existujú však aj iné metódy merania altruizmu pomocou štandardizovaných dotazníkov, kde sa altruizmus meria podľa odpovedí respondentov, v ktorých sami odhadujú svoje správanie. Avšak pri týchto metódach je oveľa vyššia pravdepodobnosť tzv.“biasu“ (predpojatosti) a subjektivity. Jednou z týchto subjektívnych metód je dotazník zameraný na frekvenciu altruistických činov v bežnom živote (napr. uvoľnenie miesta na sedenie v MHD staršiemu človeku) (Rushton a spol., 1981). Ďalšou metódou je meranie altruizmu v profesionálnom prostredí, kde respondenti majú odhadnúť profesionálne správanie spojené s  altruizmom v rôznych situáciách (Blackall a spol., 2007). Podobné dotazníky bývajú častou súčasťou prijímacích konaní na štúdium medicíny v USA s cieľom vybrať čo najviac profesionálnych a altruistických kandidátov.

Porovnanie altruizmu týmito troma spôsobmi bolo vykonané na vzorke 116 študentov medicíny a ekonomických odborov na Maasctricht University. Študenti ekonomických odborov boli v minulosti najčastejšie porovnávaní k študentom zdravotníckych odborov práve kvôli tomu, že nejde o tradične altruistický študijný program ako medicína, a preto sa predpokladá, že títo študenti budú menej altruistickí ako študenti medicíny a nechajú si vyšší finančný obnos pre seba (Galizzi et al., 2015).

Výsledky štúdie ukázali, že študenti medicíny vo všetkých troch metódach skutočne dosahovali vyššie úrovne altruizmu ako študenti ekonomických odborov. Študenti medicíny boli napríklad ochotní darovať na charitu takmer 23€ (z celkovo 40€, ktoré im boli poskytnuté) v porovnaní s 18.7€, ktoré boli ochotní darovať študenti ekonomických odborov. Taktiež sa zachovali viac altruisticky v minulosti a cenili si viac altruizmus v profesionálnom prostredí. Tieto zistenia nie sú prekvapujúce, keďže altruizmus je vnímaný ako dôležitá časť medicíny, ale nie biznisu (Kacker et al., 2021). Silná asociácia altruizmu s medicínou je zároveň motivátorom pre mnohých altruisticky ladených jedincov vybrať si zdravotnícky študijný odbor (Besley & Ghatak, 2005; Galizzi et al., 2015; Serra et al., 2011).

Spomedzi skúmaných charakteristík sa ukázalo, že ženy boli altruistickejšie ako muži (výsledky však treba vnímať ilustratívne z dôvodu veľkosti vzorky a vyššieho počtu žien medzi respondentmi, čo je však pochopiteľné a akceptovateľné v kontexte bakalárskej práce).. Naopak, rok štúdia sa neukázal ako súvisiaci s altruizmom, čo naznačuje, že univerzita nerobí študentov viac či menej altruistickými, ale skôr rôzne altruistickí jedinci si vyberajú študijne odbory, ktoré im vyhovujú. 

Dôležitým faktorom bolo aj to, ako sa študent vníma v súvislosti s jeho odborom. Študenti medicíny, ktorí sa výrazne identifikujú so svojím odborom a boli výrazne viac altruistickí podľa dotazníkov mali vyššie hodnoty aj v experimentálnom altruizme. Celkovo ich altruizmus bol konzistentnejší ako u študentov, ktorí nevnímali spojenie medzi svojou identitou a študijným odborom.

Aj predchádzajúce štúdie poukazujú na prepojenie medzi tým, ako zdravotníci vnímajú svoje povolanie, a ako veľmi sa identifikujú s altruizmom v ňom. Išlo pritom o tých zdravotníkov, ktorí sa vnímali ako najviac altruistickí a vnímali medicínu ako svoje poslanie, u ktorých zvýšenie finančného ohodnotenia nemalo významný vplyv na ich výkon, či dokonca ho zhoršilo. Títo zdravotníci si totiž výrazne zakladali na svojej reputácii a silnej altruistickej identite, čo neprimerane vysoké navýšenie finančného ohodnotenia znížilo.

Výsledky výskumu neznamenajú, že zdravotnícki pracovníci nie sú motivovaní finančnou odmenou. Tá stále zohráva nezanedbateľnú rolu u všetkých zamestnancov a je základom motivovania a oslovenia kvalitných zamestnancov. Naopak, výskum poukazuje na potrebu lepšieho ohodnotenia a docenenia zdravotníckych pracovníkov, no nie len finančne, ale aj spoločensky. Výsledky u študentov naznačujú, že zdravotnícke odbory ako medicína priťahujú viac altruistických študentov, pre ktorých je možnosť pomáhať iným dôležitou súčasťou ich kariéry.